Analógie a anomálie v substantívnej deklinácii slovanských jazykov

Problematika analógií a anomálií v stavbe, vývine a fungovaní jazyka bola a aj v súčasnosti ostáva na poprednom mieste výskumnej stratégie deskriptívnej, porovnávacej aj kognitívnej lingvistiky. Zisťovanie analogických procesov a ich výsledkov a tak isto aj anomálií vo vývine jazyka tvorí podstatu jeho poznávania a funkčnosti jeho častí. Získavanie nových poznatkov v tomto poznávacom procese sa neobmedzuje len na adekvátne využitie predchádzajúcich výskumov z pohľadu teoretickej jazykovedy, ale najmä na funkčné hľadisko a postihovanie prirodzenej podstaty týchto procesov. Základnou myšlienkou nášho prístupu k vysvetľovaniu tvarov substantív v slovanskom jazykovom areáli je pohľad na analogické procesy a anomálie z takého aspektu, ktorý by rešpektoval vývinové aj funkčné zmeny na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase tak, aby bolo možné vytvárať si obraz o prirodzenej podobe jazyka, vrátane všetkých jeho znakov, ktoré ho odlišujú od okolitého jazykového prostredia, ale aj tých prvkov, ktoré nepôsobia izolačne a treba ich vnímať ako integračné znaky. Základným znakom takýchto prvkov je najmä ich spoločný pôvod, časť z nich je aj výsledkom dlhodobého územného kontaktu s jazykmi, s ktorými ich okrem sprostredkovaných kultúrnych vzťahov nespájajú genetické znaky.