Muž menom Ove

Ove dovŕšil päťdesiatdeväť rokov. Je to muž pevných zásad, neochvejných princípov a nemenných pravidiel – a večne nevrlý, zatrpknutý frfloš, v ktorom len ťažko odhalíte dobré srdce. Milovaná žena mu umrela, stal sa z neho samotár a pomaly stráca zmysel života. Kedysi býval predsedom spoločenstva vlastníkov domov, ale vystriedali ho už pred niekoľkými rokmi – čo on sám považuje za obyčajný puč. Rozhodne mu to však nezabránilo vykonávať funkciu strážcu poriadku. Samozvaného.
Keď sa do domu naproti prisťahujú mladí hluční susedia a namiesto pozdravu sa im len tak mimochodom podarí nacúvať do Oveho poštovej schránky, a ešte k tomu japonským autom, spustí sa kolotoč nečakaných udalostí. Začína sa príbeh o prekvapujúcom priateľstve, túlavom kocúrovi a najmä o tom, ako sa ľuďom, ktorí sa s Ovem stretnú, zmení život.

Z anglického originálu En man som heter Ove (Bokförlaget Forum, Stockholm 2012) preložila Mária Bratová.

Ukážka z textu

Ove šibol pohľadom von oknom. Pripečený odkundes sa spokojne venoval kondičnému behu. Nie že by Oveho tým svojím klusaním provokoval, to naozaj nie. Zvysoka kašle na ľudí, ktorí behajú, iba nechápe, prečo z toho robia takú vedu. Samoľúbo sa usmievajú a dýchajú zhlboka, akoby mali prinajmenej dvojnásobnú kapacitu pľúc. Pritom vlastne všetci alebo rýchlo chodia, alebo pomaly behajú. A to sa honosne nazýva džoging, hoci v podstate je to iba spôsob, akým štyridsaťročný muž dáva okoliu najavo, že nič na tomto svete nerobí poriadne. A naozaj je nutné, aby sa na to vyobliekal ako dvanásťročný rumunský gymnasta? Naozaj musí vyzerať ako člen olympijského sánkarského tímu, keď sa vlastne trištvrte hodiny nezmyselne a bezcieľne pretŕča po štvrti?
A takýto pripečený povaľač má dievča. O desať rokov mladšie. Ove ju volá odfarbená fiflena a trasorítka. Po ulici sa vznáša ako opitá panda, lebo sa hojdá na podpätkoch vysokých ako chodúle, celú tvár má zmachlenú ako klaun a na nose také veľké okuliare, že sa nedá zistiť, či sú to ešte slnečné okuliare, alebo helma. Navyše má aj zviera, takého havkáča do kabelky, ktorý behá bez vôdzky, šteká a špiní na chodníku pred Oveho domom. Fiflena si myslí, že Ove to nevidí, ale mýli sa!
Svet by však takto nemal vyzerať. To je všetko.