Zmar
7,94 €
- Bežná cena
- 10,– €
- Ušetríte
- 20% (2,06 €)
Predpredaj
Vychádza dňa 10. 10. 2025
Po vydaní expedujeme zvyčajne do 15 pracovných dní
- Jazyk
- Slovenský
- Rok vydania
- 2025
- Počet strán
- 232
- Väzba
- brožovaná
- Rozmery
- 130 x 200 mm
- ISBN
- 978-80-89973-93-4
- EAN kód
- 9788089973934
- Číslo produktu
- 491011
Temný pohľad do surovej reality slovenského vidieka — alkoholizmus, chudoba, rodiny v rozklade, morálne dilemy, generačné konflikty, agresia a všadeprítomná smrť.
Karlos Kolbas predstavuje svet, kde veľa nádeje ani životného optimizmu nezostalo. Je zbytočné čakať od hrdinov jeho poviedok akékoľvek vyššie intelektuálne či citové ašpirácie — väčšina z nich si žije svoje malé prázdne životy, ktorým nie je cudzia závisť, hlúposť a xenofóbia. Opisuje svet na periférii záujmu verejnosti, stojaci v medzičase medzi zabudnutím a zánikom. Autor ukazuje, že aj takto vyzerá súčasné Slovensko — a pritom jeho rozprávanie nepôsobí ani depresívne, ani vulgárne. Jednoduchý vecný opis faktov obsahuje veľmi špecifický humor. (Dado Nagy)
O AUTOROVI
Karlos Kolbas sa narodil 3. novembra 1981 v Poprade, žije v Spišskom Štiavniku. Má syna. Píše naturalisticky, drsný kolorit umocňuje autentickými dialógmi a slangom. V literárnej súťaži Poviedka bol ocenený štyrikrát.
Debutoval zbierkou krátkych próz „Všetko alebo znič“ v roku 2020, avšak kvôli obmedzeniam počas pandémie nebola dostatočne distribuovaná k čitateľom, preto vydavateľ tieto texty zaradil ako bonus aj do tejto jeho druhej zbierky „Zmar“.
Knihu ilustroval Hugo Raýman, čerstvý absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.
UKÁŽKY Z KNIHY
Otec mu zomrel v krčme za stolom pri nedopitom pive a borovičke. Tri a pol hodiny sedel na stoličke, kým sa zošuchol na dlážku. Všetci, vrátane krčmárky, si mysleli, že sa iba opil a zaspal s čelom na stole, ako mnohokrát pred tým.
Na otca nemal dobré spomienky. Jednoduchý sedliak so sklonmi k agresivite. Mohol byť šikovný tesár, ale talent zničil alkoholom. A tvrdou náturou. S nikým nedokázal spolupracovať, všetci boli sprostí, len on bol vždy najmúdrejší z múdrych. Hnacím motorom a zmyslom života bola nenávisť. Nenávidel politikov, žandárov, úradníkov, zdravotníkov, cigánov, susedov, boľševikov, kapitalistov. Rovnako úspešných ako chudákov. A syna nenávidel zo všetkých najviac. Dal mu to patrične najavo pri každej príležitosti. Nenávidel ho, lebo sa výzorom aj povahou podal na matku. Tú taktiež nenávidel, za všetko, čím kedy bola, ale najmä za to, že umrela na obyčajný zápal pľúc a on sa potom musel o celé gazdovstvo starať sám.
Otec miloval len borovičku, pivo a tabak.
***
Stojí pred hrobom svojich rodičov a váha, či zapáliť sviečku aj otcovi, alebo len matke. Spoločný hrob ho mätie. Na matku sa rozpomína už len veľmi ťažko, trvá mu, kým si vybaví jej tvár a husté čierne vlasy spustené na ramená. Mal iba šesť rokov, keď zomrela. Po jej smrti žil striedavo u otca a starých rodičov z matkinej strany, podľa toho, v akej fáze sa otec práve nachádzal.
Spomenie si na otcov pohreb, ako ho spúšťajú do jamy a nikto neplače. Len málokto naberie odvahu, aby za ním prišiel s kondolenciou. Polovica z toho mála, čo prišla, sa teší na pohrebnú hostinu, ktorá sa napokon neuskutoční, a tak odchádzajú sklamaní a podráždení. Škoda času, číta im z unavených tvárí.
Nevie sa zbaviť dojmu, že jediné, čo sa ho kedy otec snažil naučiť, bolo znenávidieť celý svet. Je rád, že sa mu to napokon nepodarilo.
***
Spustí sviečku do skleneného svietnika v tvare srdca, zaklopí viečkom a svietnik postaví aj na otcovu časť hrobu. Potom pozrie na manželku a malého, usmeje sa. Ona ho chytí za ruku a pritisne si hlavu na jeho rameno. Chvíľu tam len tak stoja a počúvajú šušťanie igelitu. Potom vykročia úzkym chodníkom k ďalšiemu hrobu.
(str. 53)
„Vážení občania, vykupujem staré zváračky, elektromotory, jelenie parohy, akumulátory, perie, železo, katalyzátory, medené káble, staré liatinové radiátory, starožitný nábytok...“
Cigán zamieri ku krajnici. Stíši amplión a vystrčí hlavu z okna.
„A stare zdute piče nevykupuješ?“
Cigán si priloží dlaň k uchu.
„Še ce pytam, či nevykupuješ aj stare zdute piče. Bo jednu by som pre tebe mal. Tam okopuje kvetky.“
Muž pri bránke sa otočí a ukáže smerom do záhrady.
„Lacno ci ju dam. Vyruc daco na pivo a cigaretľe a ber sebe ju. Možeš sebe s ňu robic co sceš. Ľem ju nenoš nazat.“
Cigán zavetrí problém a rýchlo zaradí jednotku.
„Ty ši Cigan, abo ši ľem taky zafuľany od toteho bordeľu co vykupuješ?“
Muž len mávne rukou a zahundre.
„Nichto ce nesce. Ani Cigan. Ši čula? Hluha ši? Naco še s tym tak pipľeš? Dobre znaš, že jag zdehneš, ta to šicko pujdze dolu gagorom. Naco to je dobre, mi povec? Aľe ešči skorej jak to predam, ta tvuj popel nasypem tam vzadu do latriny.“
Starena sa opiera o motyku, vie, že najlepšie, čo môže spraviť, je nehovoriť nič.
(str. 47)